Cyklomaratón BA-Jasná 2008

Tento ročník cyklomaratónu do Jasnej má opäť nového sponzora, CSC, takže presnejší názov je "CSC cyklomaratón 2008". Teda, žiaden nový cyklomaratón, ale iba ďalší ročník Vivy resp. RockFM cyklomaratónu, podľa aktuálneho hlavného sponzora. Takže budúci rok tu budeme mať "Vodárne a kanalizácie cyklomaratón 2009" :-). Asi by mali k názvu pripojiť ešte 1 slovo, aby bolo jasné, že stále ide o ten istý maratón. V každom prípade to tento rok bolo zorganizované najlepšie. V cene bol kompletný dres a na stránke bolo dopredu napísané, kde sa bude koľko stáť, čiže sa dalo dobre pripraviť.

„Dáko si schudol“, hovoria mi počas maratónu a na štarte asi traja cyklisti nezávisle od seba. Zaujímavé, lebo oproti minulému roku som pribral celé 3 kg :-). Čo ma však viac trápi, že mi je zle od žalúdka, ešte od včerajšieho večera. Žalúdok odmieta prijímať takmer akúkoľvek potravu a viem, že takto dlho nevydržím. Ale spočiatku sa to celkom dá, len sa mi trocha točí hlava. Dosť ma naštve, keď v balíku vôbec nefunguje signalizácia jám a prekážok, a tak v Čiernej Vode chytím obrovskú jamu. Je z toho menšia osmička a div nie defekt. Žiaľ, niektorí jazdia tak, že ich absolútne nezaujíma, čo sa deje za nimi :-(.

Spočiatku mi to celkom ide, neskôr však cítim boj medzi žalúdkom a zvyškom tela. Žalúdok nechce o jedle ani počuť a telo sa už dožaduje akejkoľvek energie. Našťastie žalúdok prehral a môžem pomaly niečo jesť. Nie však veľa, a preto sa trápim prakticky celý čas až po Nitru. Haluz, že práve v hupkách za Nitrou mi začalo byť dobre a frekvenčným šliapaním mi išli kopčeky jedna radosť. Až sa mi nechcelo veriť, ako sa mi dobre šliape, keďže som takmer ani neregistroval, či ideme hore alebo dole kopcom. Najlepšie to neskôr vystihol Mišo, ktorý nazval tieto hupky „zvlneným asfaltom“ :-).

Na občerstvovačke na Zubore som už žalúdok definitívne presvedčil, že dnes nemá význam vzdorovať a mohol som sa konečne normálne najesť. Aj samotné jedlo dnes bolo pripravené najlepšie, čo si pamätám – bageta so šunkou, banány, kofola, tyčinky... To už som vedel, že ďalší úsek mi pôjde jedna radosť. A aj tak bolo. Balík išiel miestami tak pomaly, že som mal takmer pokojové tepy. Akoby som ani na bicykli nesedel :-). Trošku to kazili iba kolízne situácie, ktorých bolo v tomto úseku neúrekom. Ešteže vedľa mňa išiel Janči, s ktorým sme sa nedržali silou mocou balíka ako sopeľ ale udržiavali určitý odstup a zároveň rovnomerné tempo. Ani to však nezabránilo menšej kolízii, keď sa sprievodné auto vyhýbalo vľavo odstavenému autu, čím zatlačilo jedného cyklistu rad pred nami tak, že bol na zemi, a Jano len ledva stihol ubrzdiť. Tuším tie kolízie privolávam, každý rok sa stane jedna práve 1 alebo 2 rady predo mnou. Takže budúci rok sa mi vyhýbajte a nejazdite rad pred mnou, ináč určite skončíte na zemi :-).

Pauza pri Zvolene bola tak dlhá, že som si stihol aj pospať. Keď sme sa zberali na odchod, Milan práve začul, že mi niečo na bicykli fučí. „To je určite fľaša s minerálkou“, pomyslím si. Prd makový, je to koleso. Asi som schytal defekt ešte na tej jame v Čiernej Vode a Slnko tomu teraz dopomohlo. Rýchlo bežím k servisnému vozidlu, kde mi ihneď dajú náhradné koleso a ešte stihnem aj dobehnúť balík. Už sa mi však nejde tak dobre. Tepy troška vyskočili a zľava fúka nechutný protivietor, ktorý si naplno „vychutnám“, keďže pár cyklistov predo mnou nevie jazdiť v balíku. A vôbec, tento rok mám pocit, akoby tu bolo veľa cyklistov, ktorí jazdia iba sólo.

Za Bystricou už pozvoľne stúpame na Donovaly. Tento rok volím novú taktiku. Nebudem sa silou mocou držať balíka, pokiaľ budem vládať, práve naopak. Keď začne stúpanie, budem sa riadiť tepmi a potom uvidím, ako ďalej. Balík mi teda zdrhne už kúsok za Starými Horami, avšak pulzmeter mi hovorí, že dnes to pôjde, takže zrýchľujem a začínam predbiehať. Náhradné koleso, ktoré som dostal, má horskú kazetu, odhadujem, že najväčšie tam bolo 28-kolečko. Takže v pohode šliapem frekvenčne v sedle a predbieham jedna radosť. A to doslova. Predbehol som snáď 25 cyklistov, mňa predbehol jeden :-). A ešte som sa aj hore čudoval, že to bolo také krátke :-). Asi budem túto taktiku používať častejšie.

Obed bol klasicky o ničom. Nechápem, čím to je, ale ešte ani 1 ročník mi tu nechutil. Aj teraz bola nejaká suchá cestovina a zemiaky. Ale aspoň sme jedli vonku a netlačili sa vo vnútri. Cestou dole som si spravil maximálku 72 km/h. Ešte nech mi niekto povie, že som schudol, doteraz som tu išiel maximálne 65 :-).

Úsek na Liptove mi už tak dobre nešiel. Hoci tento rok mám najazdené celkom dobré objemy, som už riadne unavený. Zrejme má na tom dosť veľký podiel aj pokazený žalúdok. Ani „zvlnený asfalt“ do Liptovského Mikuláša ma nepoteší. Uvidím, ako to pôjde na Jasnú. Našťastie pred ňou chvíľu stojíme, takže sa stihnem troška ponaťahovať, vyvenčiť, doplniť zásoby a vypiť akúsi energetickú ampulku, ktorú nám dávali ešte v Hronskej Dúbrave. Z čoho to je zložené, sme sa nedozvedeli, ale predpokladám, že je tam veľa kofeínu a cukru. Prischol tomu názov Landisova infúzka :-).

Začína stúpanie na Jasnú. Opäť volím taktiku ako na Donovaloch. A opäť to funguje. Aj si rátam cyklistov, ktorých som predbehol. Asi si začnem rezať vrúbky na bicykel za každého predbehnutého cyklistu :-). Už si hovorím, aký som namakaný, keď zrazu v serpentíne pred vrcholom, kde je už asi 12 %-né stúpanie, ma začínajú obiehať tí, ktorých som predbehol. A nie jeden, ale asi polovica z nich. Žiaľ, na tie kopce som priťažký, miestami sa soplím 5-kou. Pokiaľ neschudnem, nepôjde to ľahšie. A dosť spraví aj bicykel, predsa len s tým mojím šrotom sa nemôžem porovnávať s tými 6-7 kg bicyklami. Takže výhovorka sa nájde :-).

Hore teda prídem prakticky na chvoste. Za mnou prišlo už len asi 15 cyklistov. Ale ku podivu nie som unavený, zvládol by som v pohode ťahať aj ďalej. To isté večer, doteraz ma to vždy ťahalo spať, teraz mi stačí necelých 7 hodín spánku (predošlú noc som spal 3 hodiny), aby som bol ďalší deň úplne čerstvý, ešte aj na už tradičný výšľap na Chopok. Naň ma nahovoril Mišo s jeho kolegom Martinom. Hore bolo 0°C, hmla, vietor a čerstvý poprašok snehu. Ale ináč pekný výlet, za 2,5 hodiny sme boli späť.

Môj štvrtý ročník mám úspešne za sebou. Nesklamalo počasie, organizácia, dobrá partia, len trošku moje zdravie. Najpozitívnejšie však pôsobí na mňa atmosféra tejto akcie. Sedieť medzi 170 cyklistami 12 hodín na bicykli a prejsť veľkú vzdialenosť s cieľom uprostred hôr má svoje čaro. A to ma sem láka vždy, hoci trasa je každý rok takmer totožná. O rok sa teda snáď uvidíme opäť, a dúfam, že aj z nášho cykloklubu sa nás zíde viac.