Tak, konečne, po dlhom čakaní som sa dočkal mojich prvých oficiálnych pretekov, časovky na Malý Javorník. Ešte minulý rok som sem chcel ísť, ale nakoniec ma odradilo počasie. Tento rok som asi vo februári skúšal, koľko minút by mi to asi trvalo, ešte na horáku – no cez 30, takže musím začať trénovať. V júli som si raz len tak vybehol po bránu, nikam som sa neponáhľal a ani som sa vôbec nepripravoval. Čas 23:35 ma prekvapil (teda po bránu 22:25). Na konci leta, po 3000 km za júl a august, tesne po tom, ako som vyšiel z dovtedy super formy, som si to išiel vyskúšať znova. 24:19 bol čas. Ešte viac som začal trénovať, týždeň pred časovkou som sa na to dokonale pripravil, a počas nej som sa veľmi trápil. Čas bol však až 25:19. To už som si hovoril, že časovka naostro nedopadne dobre.

Preraziť konečne svoj bradatý rekord z 99 roku. Vtedy som mal za sebou necelý rok dosť aktívneho jazdenia so svojím prvým horským bikom. Zelenáč (to ako ja) sa vtedy jedného krásneho dňa vybral na preteky a urobil si tam základný čas 25:49, ktorý sa mi doteraz nepodarilo prekonať. Nechápem. Takže teraz po dosť bohatej sezóne, by sa s tým už hádam patrilo čosi urobiť. Síce som sa minulý rok zastrájal, že pre to urobím čokoľvek, vrátane nasadnutia na cesťák, ale potom som si povedal, že by to nebolo úplne fér. Tak som sa vrátil k myšlienke, že rekord sa má prekonávať na rovnakom náradí. Teda na horáku.

Cez týždeň ma Dušan V. mailom strašil, že rosničko ujo Ilko hlási dážď. Pesimista.
Je prvá septembrová sobota ráno a vonku je parádne, počasie. Slniečko, primeraná teplota, vzduch, lepšie to už byť nemôže. S JK sme sa vybrali ráno o pol deviatej na Biely kríž v rámci rozcvičovania sa na časovku. Odtiaľ dole, na štart. Tam len vravím, že som urobil v zjazde 60 km/h. Keby mi to išlo takto aj hore, možno by som aj urobil rekord trate. Ktovie?

7.9.2002 - Svätý Jur, 7 km prevýšenie, 420 m
Tak a leto je za nami, rozbieha sa oberačka hrozna, v Grinave pri ceste predávajú burčiak a koná sa časovka Neštich - Malý Javorník, teda všetko tak ako má byť.
Nejaký ten deň pred štartom sa vyčasilo a Slniečko končne ukázalo aj čosi zo svojej krásy. Do pekného dňa som sa zobudil aj dnes a to aj napriek kuvikaniu meteorológov. Takže dnes na časovku. 
Cestou do Jura sme sa začali ako partia postupne zbiehať ako vínne mušky k rozliatemu vínu. Kým sme prišli na štart, bola nás tam už hromada. Prekvapilo ma, koľko ľudí už tam bolo, veď som neprišiel na poslednú chvíľu. Nakoniec hádam prišla rekordná účasť od nás ako partie z Pezinka vôbec a rekordná účasť bola aj v štatistikách štartujúcich a tým rekordy zďaleka nekončili. Pre tentokrát sme mali aj silné zastúpenie v nežnom pohlaví a očakávali sme, že nás baby vytrhnú z medailovej biedy, keďže chlapská časť to na čele so mnou flákala.

Včera sme teda odjazdili Dubničák a tak sme si ráno vychystali biky, ktoré sme včera obuli do hladučkých asfaltových dezénov. Noha ma pobolieva a neviem, ako to dnes odjazdím. Vychádzame z Novej Dubnice o pol deviatej ráno. Som príjemne prekvapený, ako mi ide bike ľahúčko. Slicky-neslicky, cestný galuskáč to však nie je. Počasie je príjemné a áut našťastie nie veľa. Do Trenčína sme dorazili vo svižnom tempe takmer za 15 minút. Priemerka okolo 36 km/h. Na semafóroch vravím Jurovi, že ideme prirýchlo a musíme spomaliť, lebo za Piešťanmi zdochneme.

Moje týždňové voľno sa prehuplo do svojej druhej polovice a konečne sa aj počasie začína umúdrovať. Zostáva už len vymyslieť, čo s načatým dňom. Ležím na posteli s privretými očami a predstavujem si, ako sadám na bicykel a preženiem ho po lese. Možno poobjavujem nové lesné chodníčky a večer prípadne stihnem ešte čosi urobiť v záhradke. A možno nie, možno vybehnem len tak kamsi von a po návrate sa konečne začítam do tej novej knižky, ktorú som dostala ku sviatku bosoriek asi pred rokom. Nie, upratovať dnes určite nebudem. Škoda kysnúť doma. Zrazu zvoní mobil. Znechutene po ňom siaham. Kto to zase otravuje? Nemáme, je vypredané…, pomyslela som si a príjemným hlasom zahlásim:
"Prosím?"

V prvom rade musím povedať, že sa mi na tohtoročný Dubničák veľmi nechcelo. V stredu som bol na hokeji a neuvedomil som si, že od mája som na korčuliach nestál a tak som si uhnal kapitálnu svalovicu. Ruky a chrbát ešte ako-tak v pohode ale slabiny totálne v háji. Plus ešte nejaké netušené oblasti. Chodil som ako Frankestein. Hrôza. Ale potom som si povedal, veď na biku predsa nebudem korčuľovať tak sa to nejako stratí. Uvidíme. A to ma ešte pozývali na MTBO do Brna a chalani zase na medzinárodný hokejový turnaj do J. Hradce. Hokej s takouto svalovicou v žiadnom prípade neprichádzal do úvahy, MTBO v Brne asi tiež nie, lebo tam treba stále šprintovať a tak som si vybral to najľahšie a asi aj najlacnejšie riešenie. Teda Dubničák.
Ešte som navrhol Jurovi, aby sme si zobrali do Dubnice aj slicky, v nedeľu si ich obujeme a vrátime sa do Blavy. Ponuka bola prijatá pozitívne, veď po pretekoch uvidíme, či to skúsime.

Tohoročný Dubničák sa niesol v trochu skromnejšom duchu. Chýbajúci hlavný sponzor Corgoň zrejme spôsobil, že na výber bola len jedna trať zvana Classik, v podstate trať Baby z minulého roka, lenže 70 km a jeden a pol výškového kilometra tiež nie je prechádzka rúžovou záhradou, takže som sa v podstate tešil. Bol som hlavne zvedavý, ako zvládnem Baske, predsa len minulý rok to dosť bolelo...
Tak som sa teda vybral sám do Dubnice, počasie sa sľubovalo byť ideálne, v predchádzajúcich dňoch ani veľmi nepršalo, proste mohlo by to dneska výjsť. Bobo s JK išli už v piatok, prespali u rodiny a tak sme sa stretli zhruba hodinu pred štartom na parkovisku. To sa zapĺňalo pomaly, ale nakoniec sa zaplnilo takmer do posledného miesta. Prišli aj tandemisti z Drásala, ich stroj mal tak krásne zakrivené rámové trubky, že som nevydržal a odfotil ich.
Konečne sa priblížil čas štartu, tradičné organizátorské povely, že vraj trať je suchá a rýchla, no veď uvidíme... Mne sa nechcelo prezúvať moj zadný plášť do blata ešte od Horala a tak som bol pripravený na všetko. 

Takmer celý rok som sa tešil na túto časovku. Minulý rok sa tam boli "pozrieť" kámoši z TTC Telecom a Roman to ešte navyše aj vyhral. Zrušil tam rekord nejakého miestneho borca. Maťo s Marekom vtedy tiež zabojovali. Toho roku to dva týždne pred pretekom vyzeralo, že nepôjde nikto, tak som sa zariadil po svojom a "túroval" som v Slovenskom Raji. No a pár dni pred pretekami sa dozvedám od Romana, že predsa len ide. 
Dokonca bude súťažiť aj Milan (môj bývalý šéf) a jeho analyzátor Ernest. To je zostava! Tak to si nemôžem nechať újsť. Vymyslel som to hviezdne. Sobotu vynechám jednu túru a dôjdem zo Spišskej do Prešova. Tadiaľ pôjdu chalani z Košíc Jumperom a vezmú ma aj s bájkom do Stropkova. Aby som to skrátil. Milan chytil nejaký vírus a jeho analyzátor vymäkkol. Zostali sme s Romanom dvaja.

O deviatej ráno sa vlečiem do amfiku na prezentáciu. Oproti ide autom Rasťo a máva mi. Zastavuje a vyskakuje z neho. Som prekvapený čo tu robí. Najprv som si myslel, že sa prišiel len pozrieť. Vraj si prilbu zabudol, tak si ide pre ňu.
Už som tuším zabudol, namiesto koho to vlastne nastupujem. Vravím pani za stolíkom, že včera som jazdil kondičnú kategóriu a dnes by som sa rád prihlásil do kategórie M-19A. Neviem čo to znamená ale je to jedno. Ešte dodávam, že som sa včera na tom dohodol s maníkmi od časomiery. Tá pani dvihne oči a pýta sa ma, že či som to ja včera vyhral Káčko. A že prečo som neprišiel na vyhodnotenie. (Už je to tu zas :-) Nejako to zahováram že aj jesť treba. Že som sa bol naobedovať. No určite, o 4 poobede. ;-)
Čas štartu mám pridelený na 57 minútu. Presne ten istý čas, čo včera. Aj sa nad tým pri prevzatí čipu pozastavujeme. Aká to náhoda. :-) Preteky začínajú o 10 hodine takže ja štartujem kúsok pred 11 hodinou. Dve hodiny nudy a pozorovania okolia. V pauzách zaujímavej muzičky moderátor hlási súťažiacim aktuality či upozornenia.
Ako tak pozerám po priestore amfíku, zisťujem, že veľa bikerov tu spalo pod širákom len tak. Štastie že v noci nepršalo. Tieto chvíle čakania na čas svojho štartu sú dosť ubíjajúce. Aspoň sa môžem kochať na bikerkách. Je sa na čo pozerať. Zbadám nejakého svátečníka na celopére. Keby nemal na zadnom kolese uchytený nosič na nákupnú tašku, tak si ho ani nevšimnem. :-)
Rasťo sa konečne dopachtil a začína si skladať bike z auta. V areáli niekomu rachlo koleso. Duša mala táááku dieru. To sa neoplatí ani lepiť. Leda tak zašiť. Pár minút po desiatej sa s Rasťom poberáme hore na štart. Teraz je umiestnený o kus ďalej ako včera. Každý tomu hovorí trojuholník. Tak si spolu šliapeme hore. Rozprávame sa o tom, aké to bude a pripravujem ho psychicky na nepríjemný asfaltový stupák hore smerom na Červený kríž.

Pre nie celkom dobrý zdravotný stav som sa rozhodol že nepôjdem na Nitriansky maratón. Navyše som mal kopec roboty doma takže som si nič neplánoval. Akurát od Meda som mal tip na víkend - reku nech si vyskúšam MTBO. Uvidíme, odpovedal som. Pre istotu som informoval o tom kolegu Romana Kučeru a tomu sa to veľmi zapáčilo a že pôjde. Ešte som dáke informácie ťahal od Roba Juhása, ktorý si to už vyskúšal. V sobotu som sa bol len tak previezť keď som dostal smsku. Roman písal že sa mu to veľmi páčilo, ani to veľmi ťažké nebolo, skončil v kategórii štvrtý a že nech prídem. No odolal by niekto takejto pozvánke? 
V sobotu som teda prišiel aj ja. Musel som prísť autom keďže inak by som to nestíhal. Na poslednú chvíľu ma zaregistrovali a prenajal som si aj mapník - teda držiak na mapu a čip pre meranie času. Štart som mal "v 55tej minúte". Romana som tam už nestretol, práve sa presúval na miesto štartu ale stretol som sa z Robom a ťahal informácie. Ďaľšie pred štartom mi ďalšie poskytol aj Medo. O čo teda tuná ide....