O tomto súkromnom maratóne som sa dozvedel už na začiatku roku 2002 a hneď som si povedal, že je to akcia, ktorej by som sa rád zúčastnil. Spočiatku som síce s mojou vtedajšou formou aj výbavou mohol o tom iba snívať, prišlo však leto, s ním niekoľkonásobne lepšia forma a od apríla aj nový cesťáčik, takže prečo to neskúsiť?

5. ročník - 17.8.2002 Pezinok
Prišiel čas aj na moju akciu. Zmena tento rok bola v trase, kde namiesto slučky pod Červeným kameňom som pridal kopčeky za Bradlom. A tiež aj verejná pozvánka cez internetové stránky. Nakoniec sa zrodila rekordná účasť, keď v jednej fáze nás šlo vyše 20. Ale tohtoročná akcia mala svoju predohru - teda pre mňa predohru. V piatok som si s kolegom chcel vyfotiť zatopený Dunaj z Devínskej Kobyly. Avšak 500 m pod vrcholom prišla nenormálna búrka s prietržou mračien, čo nás prinútilo zbabelo zdrhnúť a tak som cestou domov schol na biku. Na druhý deň sa to prejavilo. 
Ráno bolo teplúčko a slnečno - presne ako mi nakázal Bobo. Štart bol neskutočne presný - 7.30 a vyšlo nás 7. Na toto doplatili dvaja Pezinčania, ktorí nás museli dohnať cestou.

V Juri sa ešte pripojil aj Tomáš a tak sme skupinka šľapali hore Neštichom. Bolo asi príliš veľa novicov, lebo do kopca sa zahrýzli s veľkou vervou, akoby už dnes bola časovka. Ja som s prehľadom kontroloval poslednú pozíciu. Tuná ma dobehol aj Robo Wittlinger. Pokecal a šľapal ďalej.

Cyklomaratón Horal Alto Slovakia, 120 kilometrov v Nízkych Tatrách, prevýšenie takmer 4000 metrov so zlatým klincom na Kráľovej Holi, tak takúto výzvu biker asi ťažko odmieta. Obzvlášť, keď ako bikerský bažant som minulý rok došiel po dvoch defektoch a roztrhnutej reťazi pol hodinu po limite.
Jasné, že si človek chce napraviť renomé, obzvlášť keď minulý rok v po daždivých nociach bol terén veľmi ťažký a tentokrát by to mohlo byť inak.
Proste jasný vrchol sezóny!!!

Pôvodne sme sa mali túto sobotu dusiť na Horalovi ale keďže vo Svite od pondelka takmer nepretržite lialo, neboli sme veľmi naklonení myšlienke sa v sobotu postaviť na štart. Ráno lialo ešte besnejšie ako v piatok večer. Prestalo až pár minút pred štartom a počasie sa vôbec nezlepšilo. Mlieko, hmla, voda, dusno. Aj si nás jeden z usporiadateľov p. Černoch všimol, ako smutne postávame a začal nás lámať aspoň na krátku trasu. Juro ani Tomáš nepoľavili ale ja by som aspoň tú krátku trať odjazdil. Rozhodnutý tak 50:50. Ale nejako sa mi nechcelo vybavovať si alternatívny odvoz domov a tak som nešiel teda ani ja. Ešte vravím Tomášovi, že sme si mohli zobrať radšej vodné šliapacie bicykle.
Bez Kráľovej holi to naozaj neni vono, ale jazdiť po bahne tiež nie. Tiež k tomu trošku prispelo aj to, že minule som sa zaprisahal, že si to sakra rozmyslím, či pôjdem, ak bude takéto počasie. Neviem, či je to len taká náhoda ale aby lialo rovnako ako minule, to už stojí za úvahu, presunúť celého Horala na suchší mesiac. Hádam by sa mohli organizátori pohrabať v štatistikách, či nie je v tých miestach dlhodobo náhodou jún suchší ako august.
Ešte sme tam chvíľu kazili vzduch až sme sa rozhýbali a vypadli sme zo Svitu. Keď nie Horal, tak si aspoň spravíme alternatívny výlet niekde, kde nie je také škaredé počasie. Voľba padla na Banskú Bystricu, konkrétne Králiky, Skalka a okolie.

Je piatok večer a okolo 22:00 kotvím pred turistickou ubytovňou vo Svite. Stále leje (- zle je). Bájk sa ani len neunúvam vybrať z kufra, šak predpoveď je upršaná až do utorka budúceho týždňa. Líham si zamračený rovno spať. V noci sa ešte dvakrát budím. Raz nepočujem nič... parádička, aspoň že prestalo pršať a druhýkrát ma budí spustivší sa lejak. Zvoní mi budík a môj pohľad smeruje k oknu. Sákriš, prší. Hádžem do seba rožok a kecám s bajkermi odvedľa. Obaja sú vyškerení pod paplónmi. Vsjó jásno - začem bukvi. Kecáme chvíľu o odpružených vidlách a potom vravím, že sa idem mrknúť na štadión, či nejakí šialenci aj odštartujú... Ajhľa. Prichádzam na štadión asi pol hodiny pred štartom Krejzi a prestáva pršať. Hŕstka bajkerov už postáva na dráhe. Tak čo teda? No ja neviem... O.K., tak idem na to! Utekám sa prezentovať a potom k autu. Švihom sa prezliekam a skladám bájk. Rýchlo mobil do sáčku. Na fľašu kašlem, šak mi nalejú na prvej občerstvovačke a v tomto počasí toho zas až toľko nevypotím. Zdá sa, že mám všetko... ááá ešte foťák do kapsy. Beriem kompakt, tridsaťtisícový digitál neriskujem. Do hlásnej trúby usporiadatelia vykrikujú, že sa máme ešte všetci čeknúť skenerom a postaviť na štart. To sú fofry, to sú fofry... ŠTART!

Ešte sobotu večer mi volá Marek, či nejdem nedeľu bájkom na Červený Kameň. Vravím, že už mám na nedeľu program, ale skúsim to ešte zmeniť. Veru, riadne mi poskočilo bájkerske srdiečko, veď to bude možno aj okolo stovky kilometrov v teréne. Juchuchu... Zisťujem, že program na nedeľu mi padol (náhody neexistujú!) a tak volám Marekovi, že O.K. a či tam už bol. Vraví, že nie, ale mapu má. Per-fekt-né.

Na samom začiatku bola túžba. Odveká túžba človeka po lietaní. Človek stojaci kdesi na svahu, zasnene pozorujúci ničím neobmedzený let vtákov a závidiaci im ich voľnosť. Túžba prežívať také isté neopísateľné pocity vzrušenia, radosti, slobody a splynutia s prírodou. Možnosť byť aspoň na chvíľu jej súčasťou. Čo bolo v minulosti nereálne, je dnes už samozrejmé. Núka sa hneď niekoľko možností. Azda najjednoduchším spôsobom dostať sa do vzduchu bez väčších nárokov na techniku, letiskovú plochu a personál, je práve paragliding.

Týždeň som si poležal v nemocnici a termín (Drásalu) sa blížil. Na prípravu mi tak ostal v podstate necelý mesiac. Navyše sa mi do toho vmontoval patričný stres z novej roboty. Naučiť sa rýchlo robiť s novým programom a dokončiť prácu, ktorá týždňovým pobytom v nemocnici dostala sklz. Takže naháňať kondičku som mohol začať až v polovičke mesiaca a aj to len na cesťáku, lebo do terénu s obviazanou rukou sa mi veľmi nechcelo. Týždeň pred týmto cyklomaratónom, som ešte s (Jurom M.) a Tomášom absolvoval menšiu generálku v (Karpatoch). Juro sa obával, že budem na neho nadávať ako pohan za ten kopcovitý výlet. Až odjazdený Drásal ukáže, že by som si jazyk iba zbytočne dral.

Jednoznačne som nechcel ísť sám. Zas sa vydrbem a kto ma potom odvezie? Teda priorita číslo jedna. Lámal som koho sa dalo ale buď boli na dovolenkách alebo sa zbytok zbabelo vyhovoril. Sraľovia a zradci. :-)
Nakoniec som prehovoril nášho "zatiaľ nehrajúceho prezidenta klubu" ako honosne označujeme môjho tatka. Aspoň si urobí malý výlet v ČR. V piatok som sa doobeda poistil cez internet a o pol štvrtej poobede sme vyrazili do Holešova, za tým ujom Drásalom, lebo v sobotu sa už nedá prihlásiť ani prezentovať.
Na diaľnici som si pôvodne myslel, že diaľničná známka sa od hraníc po prvú odbočku nevyžaduje. Prdlajs, vyžaduje. No čo už, trošku drahých tých 5 kilometrov po diaľnici kým sme odbočili na Uherské Hradišťe. Potiaľ som cestu poznal, ako sme hrali minulý rok hokejový turnaj. Odtiaľ už navigoval aj tatko. Celou cestou ako sme prešli cez hranice som míňal samých bikerov. Skoro ako v Číne. Samí cyklisti na hlavnej ceste. To som na Slovensku ešte nevidel. V takýchto hojných počtoch teda nie.

Tak som sa dohodol s polovičkou, že ak chce zase tento rok preležať dovolenku na pláži, OK ale ja budem bikovať....
Dali som sa dokopy s Igorom a ako minipartia pozostávajúca z dvoch rodín sme vyrazili, smer Selce pri Crikvenici pri Rijeke. 

Všetky moje doterajšie pobyty v Chorvátsku pozostávali z kúpania a polihovania na pláži, zmohol som sa akurát na túžobné pohľady smerom do kopcov, ktoré takmer vždy boli až príliš blízko.

Tento rok to bude konečne iné!
V Carrefoure (!!!) som si kúpil podrobnejšiu mapu pobrežia v danom okolí a už sme aj s Igorom začali plánovať výlety. Lenže už prvý letmý pohľad na vrstevnice nás presvedčil, že sme si na bikovanie vybrali dosť strmý terén... 

Klasika! Zase jedna z tých pokrčených zamračených sobôt, kedy sa človeku nič nechce. Pred chvíľou mi volal Robo a pýtal sa, či s ním nechcem ísť bicyklovať, ale zbabelo som sa vyhovorila. Teraz ešte nie, možno po obede… S pocitom beznádeje som sa poobzerala po byte a vrhla som sa na domáce práce. To som radšej mohla ísť bicyklovať … :-(

Opäť zvoní mobil. Broko sa zaujíma, čo dnes robím. Otrávene odpovedám podľa pravdy.
"Nejdeš radšej lietať?"
A zas som stratená. Jasná vec, lietať by som šla, veď hocičo je lepšie, ako kysnúť doma.
"Ale budeš mi ešte pomáhať zbierať šípky!"
Na chvíľu ma to zarazí. Broko a šípky? Nikdy o tom nehovoril! Žeby nový koníček? Až potom sa mi vyjasnilo. Určite myslel tie, z ktorých sa robí čaj.
Žiadny problém, na brigády som zvyknutá… :-) Takže dohodnuté, za hodinku príde pre mňa. Klasicky meškám (nemá chodiť pred dohovoreným termínom! :-)).