85. Maratón Mieru Košice 2008

Do Košíc som pricestoval už vo štvrtok za krásneho počasia.  Mrzké sa presúvalo pomalšie zo západu.  Pršalo až v sobotu, ale celú a poriadne.  Našťastie už v nedeľu -deň pretekov- nemalo.  V piatok a sobotu ráno som si dal ešte krátky tréning.  V piatok ma pobolieval prechladnutý chrbát, ale behať sa, primerane bolesti, dalo.  Večer som dal saunu a zabralo to.  Okrem kilometráže už nič nemalo brániť pretekom.  Pasta párty bola mokrá a studená, rovnako aj podávané pivo.  Ohrievané by sa piť nedalo, no aspoň chladiť ho nemuseli.  Našťastie som stretol Martina so ženou.  Dlho sme sa nevideli, tak mi dobre padlo zrovnať informačné úrovne.  Večer som sa nachystal na preteky.  Na hoteli bola svadba.  Hučala reprodukovaná hudba.  Myslel som, že do 22:00 skončia, veď mi nikto nič neavizoval.  Neskončili veru ani do polnoci, ale to už som zaspal, aby som sa zase o 3:30 zobudil na záver oslavy.  Našťastie to za pol hodiny zbalili a bol kľud.

Ráno v deň pretekov bolo studené a fučal severák.  Musel som sa pobaliť a auto od hotela presunúť na druhú stranu - západnú, aby som mohol hneď po dobehnutí odísť.  Hotel bol neďaleko štartu/cieľa, no na východnej strane.  Od auta som kráčal do šatní vo vetrovke a bolo mi zima.  Predbežne som plánoval bežať v tenkých elasťákoch, dlhom tenkom moirovom tričku a tielku.  Šatne boli dosť plné, veď bola rekordná účasť, vyše 4000 účastníkov.  Plánoval som bežať tak do 3:20 optimisticky, ale reálne som sa videl tak na 3:30.  Žiadnu nervozitu som nemal.  Na štarte už bolo teplo a to nielen z ľudského tepla, ale aj zo slniečka, ktoré vykuklo.  Na prezliekanie už nebol čas. O ambíciách sme kecali so Slávom.  Minúty sa vliekli pomaly.  Odštartovali korčuliari.  Mohli sme sa posunúť dopredu.  Zostávali 3 minúty.  Posledné odčítavanie a mohli sme vyraziť.

Pole bolo pomerne husté, ale bežalo sa dobre, žiadne obmedzenia.  Bežal som ľahko a voľne.  Snažil som sa poriadne dýchať.  Prvý km, čas 4:09.  Treba sa krotiť.  Je to veľmi rýchle. Druhý km som zvoľnil iba 1 s.  Pulz som držal do 160.  Postupne som sa dostával do tempa a držal som to okolo 4:15.  Po vybehnutí z parku sme bežali po vetre a veru bolo dosť teplo.  Vyhrnul som rukávy.  5km mi trvalo rozcvičenie.  Cítil som, že pľúca už ventilovali úplne celé aj keď v pohode a so značnou rezervou.  Prvá 10km za 42:15.  Kúsok za 10. km sa trať otáča zase na sever, čiže oproti vetru. Bolo sa treba schovať.  Síl bolo ešte dosť a tak nimi mnohí nešetrili.  Vietor fúkal značný a v týchto fázach oblečenie vyhovovalo.  Po 2 km sme sa zase otočili.  Po vetre sa bežalo dobre.  Na 14. km sa stáčame opäť proti vetru.  To ma už predbieha Zolo s číslom 234.  Ťahá veru pekne a drží moje tempo, teda približne 5-6 s viac, ale je to super. Šetrím sily.  Na 19.km sa otáčame do cieľa. Tempo je pekné.  Ani polmaratónci nestíhajú.  Druhá 10tka za 43:13.  Po obrátke je polmaratón.  Môj medzičas 1:29:52.  Výborné a ešte som plný síl.  Samozrejme maratón ešte ani nezačal.  Predpoklad na nečakaný osobák tu je.

Zolo beží stále predo mnou.  Zase fučí. On nie, ale vietor.  Na 24. km prestáva Zolo ťahať, lepíme sa neho dvaja ako paraziti.  Musím ho predbehnúť a ťahať ja.  Povzbudzujem ho, ale nevládze.  Na tomto kilometri mám čas 4:35/km.  Pred vbehnutím do parku tlačím do seba gel.  Padá mi na zem.  Musím sa vrátiť a zodvihnúť ho.  V areáli Anička fučí, striedame sa v ťahaní.  Konečne sa to láme a je tu 25.km.  Zolo mi uniká a nechávam ho.  Dedkovia povzbudzujú, vraj už máme najhoršie za sebou.  Ja si to nemyslím.  Ešte sme neskončili jedny preteky - 20míľ(32km) a potom je to ešte 10km.  Pár sekúnd sa zrýchľujem.  Beriem ďaľšiu vodu.  Vybieham od Aničky, som sám a neriešim to, veď to pôjde po vetre.  Nohy sa začínajú spomaľovať.  Nasledovné 3km bežím na sekundu presne 4:32.  Som spokojný.  Keby to len vydržalo.  Zolo už je predo mnou hádam 50m.  Snažím sa motivovať, myslím na rodinu, priateľov a budúce cieľe.  Pribieham na 30. km s medzičasom 2:10:02, teda 3-tia 10-tka za 44:49.  Pri trati stojí pupkatý dedko a v dobrom mi nadáva, aby som makal.  Aj by som chcel, snažím sa vyburcovať.  Na najbližšej občerstvovačke chcem zobrať banán, no rúcam im to.  Musím sa vrátiť a jeden si uchmatnúť.  Jem hltavo. 31.km ešte za 4:31.  Držím zmenené tempo.  Nasleduje beh proti vetru.  Je zle.  Nie je sa za koho skryť.  Našťastie sa občas niekto pristaví.  Tempo sa mi zhoršuje na hanebných 4:49.  Takto sa držím 4km aj po vetre.

To ešte nič nie je.  Po 35. km treba bežať proti vetru.  To už fučím ako lokomotíva, nohy neposlúchajú.  Bežím ako naozajstnú desiatku, na doraz, iba ten pulz je slabší, pocit podobný.  Je to tlačenie na pílu.  36.km ešte za 5:07, ďaľšie 4km už okolo 5:20 na km!  Nie je to preklep. Škoda, že nie je sa za koho schovať.  Kto sa ku mne priblížil bežal ďalej.  Na 40.km predbieham jedného bežca, ten však už iba kráča.  Tak zle na tom nie som.  Zrýchliť však neviem.  Tento km mám najpomalší 5:22.  Medzičas je 3:00:30.  10km za 50:28.  Teoreticky by sa to mohlo stihnúť pod 3:10.  Cieľová vyše 2km rovinka sa beží dobre, diváci povzbudzujú, vietor je priaznivý.  Musel som dosť zle vyzerať.  Všimla si to aj nejaká pani, ktorá to konštatovala.  Napínam plachty a dávam do toho všetko.  Kúsok beží so mnou dievčatko, potom druhé.  Lichotí mi, že vládzu ledva iba kúsok.  Predo mnou dobieham Tiborka Vaňa, ktorý doráža svoj polmaratón.  Napriek veľkému úsiliu 41.km iba 1 sekundu pod 5min. Občerstvenie už odmietam.  Na nič nepozerám, iba pred seba.  Beží sa mi dobre.  Dóm sa približuje pomaly.  Za ním ma fotí Edo.  42. km stláčam na 4:53.  Škoda, že ma táto taktika nenapadla skôr.  Posledných 200m.  Už vidím víťazný oblúk a modrý koberec.  Dobieham do cieľa, zdvíham ruky ako ešte nikdy.  Mám to za sebou za 3:11:20.

Som veľmi rád, že som to celkom dobre zvládol.  Nemal som žiadnu vážnu krízu v podobe pichania v boku alebo iných problémov.  Možno zabralo, že som strčil do seba gel hneď po obrátke v polovici.  Samozrejme, že netrénovanosť sa v závere prejavila.  Každopádne je to môj 4. najlepší čas v maratóne.  Kto by to povedal a potom, že trénuj poctivo a zlepšíš čas.  Tak neviem ako to vlastne je.  Ibažeby pomohol ten triatlon a plávanie.  Minulý rok v Budapešti bicykel nepomohol.  Subjektívna vyčerpanosť bola ďaleko lepšia ako pri iných maratónoch.  Darmo, asi telo zvyká na tú záťaž a výkon stúpa.  Keby som vydržal s tréningom, tak je predpoklad aj osobáku, alebo aj nie.  Dúfam, že to tým amíkom v Bostone budúci rok ukážem a padne aj 3 hodinová hranica.

Tak a môžem sadnúť do auta, pustiť Abbu "The Winner Takes It All" a vychutnať ten krásny pocit zdolania maratónu.  Nohy bolia iba primerane, pulz a tlak je v pohode.  Mám na viac...

Oficiálna stránka pretekov:  www.mmm.sk